„To, že režíruje herec, môže
byť výhodou len vtedy, ak sa vie vzdať predstavy, že vec má vyzerať práve tak,
ako by ju sám zahral.“Emil Horváth
Viem,
že máte blízky vzťah k americkej tzv. broadwayskej dramatike. U nás mala dlhý
čas nezaslúžene povesť čohosi, čo balancuje na hranici bulváru, produktu presne
vystrihnutého podľa momentálneho záujmu a vkusu publika.
Americká dramatika je možno
špecifická tým, že do veľkej miery spája divácky atraktívnu tému, dobre
napísaný príbeh (fabulu), ale súčasne aj skvelé dialógy a perfektne
vypointované a pritom uveriteľné situácie s veľmi dobrým psychologicky
fundovaným základom. Napokon vyrástla na takých autoroch ako Eugene O´Neill,
Tennessee Williams alebo Thornton Wilder. A potom, prostredníctvom hereckej
školy Lee Strasberga, je silne ovplyvnená ruskou dramatikou, predovšetkým
Čechovom. V skutočnosti je americká dramatika veľmi bohatá a rôznorodá. Hry
Edwarda Albeeho či Sama Sheparda sú možno náročnejšie a psychologicky
komplikovanejšie, ale nechýba im humor. A Neil Simon je fenomén sám o sebe –
ako autor množstva hier je úspešný a populárny naozaj na celom svete, a pritom
jeho hry sú zväčša tragikomédie – divadelníkmi považované za najťažší žáner. Sú
to skutočne silné príbehy, no pritom príbehy malých ľudí, s ktorými sa divák
dokáže identifikovať, a ktorých problémy pozná, chápe, a často i sám zdieľa.
S
Neilom Simonom ste sa už stretli.
Áno, a to niekoľko krát.
Režíroval som jeho hry. Na bratislavskej Novej Scéne v roku 1991 vtedy novú,
čerstvo preloženú fantastickú hru „Stratení v New Yorku“ (Lost in Yonkers). V
tom istom roku za ňu Simon dostal Pulitzerovu cenu a súčasne Tony Award , teda
dve najprestížnejšie ocenenia za literatúru a divadelnú hru v USA. Neskôr som
réžijne pripravil minimuzikál „Každý má svojho Leona“ (They´re Playing Our
Song), nesmierne zaujímavú hru, vychádzajúcu zo skutočného príbehu výbušného
mileneckého vzťahu textárky a hudobného skladateľa. Neil Simon sa na Slovensku
často uvádza, a nie len preto, že sa po roku 1989 uvoľnilo embargo na
broadwayskú dramatiku, jeho hry sú veľmi kvalitné aj v kontexte súčasnej
európskej drámy. Viete, možno je to tým, že nie sú takpovediac defetistické,
nenájdete v nich chmúry a ťažké myšlienky, hoci prinášajú často bolestivé
životné témy. Sú zdravo optimistické, a to mi je blízke – ako hercovi a
divadelníkovi, aj ako človeku.
Aj
„Zlatí chlapci“ sú tragikomédiou, a navyše z divadelného prostredia…
Áno, hercov sa tento
problém, povedzme táto téma bytostne dotýka. Každý z nás, čo večer vychádzame
na javisko, sa určite občas prichytí pri myšlienke, že na toto ja už nemám…
kondičku, pamäť, silu. Ale viete, tá hra nie je len o dvoch stárnucich hercoch,
je o stárnutí ako takom. Problém stárnutia populácie je dnes veľmi ožehavý,
aktuálnejší ako kedykoľvek predtým. Téma starého človeka, odsunutého zrazu
kamsi na vedľajšiu koľaj, jeho nedocenenie spoločnosťou, hroziaca izolácia…, a
situácia, keď je človek takpovediac fyzicky donútený vycúvať zo svetského
diania a byť už len akýmsi pozorovateľom v pozadí, to je na prvý pohľad pre
divadelnú hru príliš ťaživé. Ale práve v tom je Neil Simon výnimočný autor,
rieši to totiž humorom, nerobí z tých dvoch obete, odkázané na dožitie, práve
naopak, ukazuje ich tvrdohlavý a často smiešny zápas o návrat na výslnie, aby
ich nakoniec zmieril v očistnom sebapoznaní. Jeho humor nie je sarkasticky
krutý, ale ani príliš láskavý. Je to zdravý humor citlivého pozorovateľa a
výnimočného znalca rozkolísanej ľudskej psychiky.
Foto: archiv Mahenova divadla
Ste
hercom aj režisérom. Ako sa prelína vaša skúsenosť v týchto profesiách a
takpovediac „funkciách“?
Mám takú zásadu, že pokiaľ som
hercom, konsekventne sa držím svojej profesie. Snažím sa empaticky vcítiť do
predstavy režiséra o mojej postave, pochopiť, o čo mu ide, a potom ju chcem
obohatiť ako herec – svojím myslením a svojím výberom výrazových prostriedkov.
Práca režiséra je iná už preto, že v momente, keď predstúpi pred hercov, má
istý náskok. Už pol roka o tej hre premýšľa, študuje a číta, rozpráva sa o tom
s dramaturgom, scénografom. Je to dlhá príprava. To, že režíruje herec, môže
byť výhodou len vtedy, ak sa vie vzdať predstavy, že vec má vyzerať práve tak,
ako by ju sám zahral. Isteže, ako režisér sa neviem odosobniť, budem to vždy
len ja, moje myslenie, moja predstava o veci – často hercom predohrávam, ale
vždy emóciu alebo význam, nie to, ako to majú zahrať. Je to spôsob efektívnej
skratky, myslím si, že tak herec rýchlejšie a presnejšie pochopí, o čo mi ako
režisérovi ide. Napokon sú odtiene emócií a významov, o ktorých sa nedá príliš
rozprávať. Na samotného herca nechám aké prostriedky si zvolí, na naplnenie
toho, o čo mi ide.
Viac
ráz ste režírovali inscenáciu, v ktorej ste aj sám hrali. Aký je to pocit?
Viete, v televízii môžete
natočiť výstup, a potom sa na to pozrieť, v divadle to nie je možné. Najťažšia „kategória“
je režírovať hru a súčasne v nej hrať. Často je to aj veľmi zábavné. Ako „objektívny
faktor“ robíte hercom sparingpartnera, ale súčasne aranžujete celý výstup. A
potom príde chvíľa, keď sa do toho výstupu musíte „vmontovať“ ako postava –
partner rovnocenný ostatným na javisku. Často mám čo robiť, aby som svojich
kolegov „dobehol“. Je to, ako keď odštartujete maratón, zahodíte štartovaciu
pištol, prezlečiete sa, prezujete a vybehnete…, ale až desať minút za
ostatnými. Práve to ma nesmierne vzrušuje, ten okamih, keď končím ako režisér
za stolíkom, a stávam sa hrajúcim režisérom.
Nakoniec
– na začiatok. Ako ste sa vlastne ako herec dostali k réžii?
Musím sa priznať, napriek
tomu, že otecko bol herec, sám som o štúdiu herectva neuvažoval. Strednú školu
som končil v roku 1964, vtedy sa ešte vypĺňal taký dotazník, že o akú vysokú sa
mladý človek zaujíma. Ja som si „zaškrtol“ medicínu, bavili ma prírodné vedy, a
ako druhú – filmovú réžiu. Lenže po nejakých konzultáciách som zistil, že by
som nemal šancu. Nemal som ani 18 rokov, nespĺňal som kritériá – na filmovú
réžiu brali ľudí starších a zrelších, tak som sa prihlásil do Bratislavy na
herectvo a úspešne som prešiel talentovkami. Ale hneď v lete po skončení prvého
ročníku som dostal úlohu vo filme „Každý mladý muž“, a režisérovi Pavlovi
Juráčkovi som sa zveril, že by som chcel prestúpiť na filmovú réžiu. Réžia sa
študovala len na FAMU v Prahe a prestup z jednej školy na inú sa podaril len
výnimočne. A Pavel mi povedal: „Vieš, to by bola škoda. Keď už si raz tam, tak
to dokonči, ako režisér budeš mať výhodu, keď budeš vedieť ešte niečo iné…“
Držalo ma to až do tretieho ročníka. Súčasne som ale dostával stále
zaujímavejšie ponuky a herecké príležitosti, aj v televízii a vo filme, a
nakoniec prišlo aj hosťovanie v Národnom, tak som to rozhodnutie stále
odkladal. K prvej divadelnej réžii som sa dostal až ako mladý herec v Martinskom
divadle. Dramaturg Igor Galanda vedel, že ma to ťahá k réžii, tak mi ponúkol,
aby som so zaslúžilými kolegami hercami zrežíroval Gogoľovu „Ženbu“. Súčasne
sme s Ondrejom Šulajom (vtedy mladým dramaturgom, dnes renomovaným scenáristom)
inscenovali Vampilovovu hru „20 minút s anjelom“. Obe inscenácie sa
stretli s veľkým ohlasom, lenže v tej dobe som už bol ako herec veľmi „vyťažený“.
Neskôr som prešiel na bratislavskú Novú scénu a napokon v roku 1983 do
Slovenského národného divadla. U nás v divadle som ako režisér dostal
príležitosť v roku 1990, vybral som si Camusovho „Caligulu“. A od tej chvíle už
dvadsať rokov intenzívne striedam profesie herca a režiséra.
Foto: Pavol Juráš
Zdroj: Národní divadlo Brno